Dopis na rozlúčku
Drahý ocko. Teraz , keď stojíme nad Tvojou rakvou, tak Ti chcem za všetko poďakovať, čo si pre nás s láskou urobil.
Moja spomienka je na advent roku 1973, keď sme sa sťahovali do nového domu v Považskej Bystrici. Snežilo, sedela som v nákladnom aute vpredu, viezol nás ujo Jožo a Ty si stál na vlečke a snažil si sa pridržať nábytok, keby sa chcelo niečo posunúť. Ako sme odchádzali z domu z Priedhoria, bolo mi smutno za rodinou, všetci sme plakali.
Pri príchode do Považskej Bystrice som bola prekvapená, aký je nový dom krásny a veľký. Všetko bolo čisté a krásne. Naozaj moc pekný dom si pre svoju rodinu s mamou a celou rodinou pripravil. Zažili sme v ňom plno zábavy, radosti a lásky. Niečo ako deti z Bullerbynu od Astrid Lingrenovej. Akurát tam boli iné hlavné postavy – môj veľký a múdry brat Juraj, sestra Oľga, ktorá mala všetko pod palcom a všetkému rozumela, ja – Zuzana, ktorá som bola najmladšia a Oľgu a Jura som nemohla dobehnúť, a Oľga a Jožko – môj bratranec a sestrenica, s ktorými sme často boli.
Ty a mama ste sa o nás s láskou vždy starali. Každý deň ráno si ma zobudil telefónom. Tiež som ti narobila plno starostí, keď som sa prvýkrát opila a cestovali sme autobusom, alebo si bol so mnou na prijímačkách na strednú školu a ja som sa po takom strese začala smiať v autobuse a nešlo to zastaviť. Ty si bol taký distingvovaný, vážený pán, vždy upravený, mal si to v sebe.
Už v škole si sa dobre učil, pekne si písal, super počítal, bol si chytrý, nemusel si sa ani moc učiť. Keď som sa ťa pýtala, aká je tvoja prvá spomienka, tak si povedal, že ako si chodil do školy. Do triedy s tebou chodila moja mamička Antonia.
Po osemročke si nastúpil do meštianky do Beluše a dobre si spravil skúšky, tak si rovno nastúpil do tretej triedy. Po skončení si nastúpil do učilišťa za elektrikára, ktoré trvalo päť rokov, ale ty si chodil iba dva a tri štvrte roka, lebo si sa dobre učil. Dvaja najlepší z učilišťa ste mohli ísť na prijímačky na strednú školu do Topoľčian a jedným z nich si bol Ty. Nakoniec ale pre vás nebolo miesto, ale piatim Slovákom dali možnosť študovať v Kladne – jedným z nich si bol Ty. Po skončení strednej školy si nastúpil na Stredoslovenské energetické závody na Oblastný dispečing Žilina a potom do Považskej Bystrice.
Boh dal, že si stretol svoju spolužiačku z osemročky Tonku a začala láska, z ktorej sme sa narodili i my.
V energetike si pracoval až do dôchodku, moc Ťa to bavilo a dobre si tomu rozumel. Mal si na starosti i bezpečnosť pri rôznych opravách a poruchách. Vydával si príkaz „B“ – bezpečnosti.
Naša rodina bola niekedy talianska, ale bolo v nej veselo a mali sme sa radi. Mal si rád všetkých našich partnerov – Alenku, Jožka, Jirka – i všetky svoje vnúčatká, ktoré sa nám potom narodili – Karolka a Zuzku, Jakubka, Matúška, Marka, Danielka, Magdalénku a Martinka – a tiež pravnúčatá Dávidka a Beátku.
Keď už na Teba zaútočila staroba, tak dcéra Oľga a syn Juraj s partnermi Jožkom a Alenkou sa o Teba s trpezlivosťou a láskou starali, za to im moc ďakujem.
Drahý otec, ďakujeme za všetko, zostaneš nám navždy v srdci a spomienkach. U nebeskej brány nás potom čakaj, aby si nás privítal v nádhernom dome, kde budeme zasa spoločne.
(V deň pohrebu sneží rovnako, ako keď sme sa sťahovali do nového domu – aj teraz sa otec sťahuje do nového príbytku – ktorý pre neho pripravil náš Pán)